Vysoké Tatry- Brnčálka, leto 2018

posted in: Příspěvky | 0

15-19.8.2018

Po zimných Tatrách došlo i na tie letné. Chatu- teda hospodársku miestnosť zabezpečil Mára a prihlásilo sa dokopy desať hôr chtivých lezcov a bouldristov. Zúčastnení: Mára, Vlasta, Kolda, Pavel, Jára, Marián, Libor, Crazy, Rybíz, ja. Snáď najväčšia oddielová akcia tento rok. Každá skupinka zažila niečo iné, ja sa môžem podeliť so svojimi dojmami a ak niekto niečo ešte pridá myslím, že si to radi prečítame.
Výlet začal akosi upršane. Za občasného pokvapkávania sme vydupali k Zelenému plesu. V ten deň to už žiaľ nevyzeralo ani len na krátke lezenie, no štvorka v zložení Kolda, Pavel, Rybíz a ja sme sa zbehli prejsť aspoň pod Žeruchovky a nasať nejakú tú tatranskú atmošku.

IMG_20180816_143017

obr.1: na Čiernom štíte

Horolezecky sme sa začali činniť až v štvrtok ráno. Vybrali sme sa na Čierny štít. Nástup- popoliezanie popri „Fľaške“ (  žlab, ktorým steká voda ) a ďalej Veľkou Zmrzlou dolinou dal klasicky zabrať. No to by ešte ušlo, len zrada skoro nastala tesne pod stenou, keď nás zahalili oblaky a s Pavlem sme sa nevedeli zorientovať, kdeže to vlastne nastupujeme. Už to vyzeralo, že nájdeme tak akurát len cestu na chatu, no našli sme našťastie kamenných mužíkov. Neskôr sa oblaky roztrhli a na pár sekúnd vytvorili okno, cez ktoré sme zbadali Koldu s Rybízom, chystajúcich sa liezť vedľajšiu Stanislawského depresiu ( IV) . Nabrali sme správny kurz a úspešne sa dopachtili pod našu cestu tj. Narovnanie Puškášovho piliera ( V) . Pred nami bojovali rýchlejší Mára s Vlastíkom a my sme ešte čakali kým odlezú Maďari, ktorí to po necelej prvej dĺžke radšej vzdali a presunuli sa na ľahšiu cestu vedľa. Výstup mohol konečne začať. Ťahal Pavel, nakoľko ja sa s tatranským terénom a zakladaním v obtiažnosti V musím ešte akosi zžiť. Sem-tam nejaké to mokré miestečko, niečo na trenie, ale občas potešili aj dobré chyty. Ani si tú cestu poriadne nepamätám, nakoľko som sa snažila valiť hore, ako to len šlo. Aj keď som furt počúvala ako sa vlečiem a že stále niečo vyprávam a aj tak ma nerozumieť 😀 To som si len nevedela vynachváliť tých pár kilko navyše, ktoré mi pridal batoh (a to bol relatívne ľahký, Pavel kontroloval aj to, koľko tyčiniek si balím ) plus som sa ešte kochala tým náááádherným mrakom, cez ktorý nebolo vidieť takmer nič zo štítov a dolín okolo. V pamäti mi ostala predsa len jedna dĺžka, ktorá zahŕňala traverz s veeeeľmi imaginárnymi chytmi a stupmi, kde som sa stojac na mini neviditeľnej lištičke načahovala do strany do ako takého slušného chytu, zatiaľ čo ma batoh vyhadzoval z rovnováhy. A hneď za tým previs, v ktorom bol našťastie borhák, ale keď som si aj nastúpala nohami, na ruky som našla hore len stiskáče. Ale keď mám pocit, že ťahám na chrbte slona, potrebujem predsa do previsu madlooooo, také ako umývadlooo. Vyfunela som to nejakým neznámym spôsobom na štand a vôbec nezávidela Pavlovi toho prváka. Poslednú ľahkú dĺžku som už dotiahla ja, aby sa nepovedalo že sa flákam na druháčka furt 😛

20180816_161530

obr.2: vežička pri zostupe z Čierneho štítu

Nakoniec sme voľne dohopkali na vrchol, vyskytli sa aj nejaké tie hmlisté, ale už predsa len lepšie výhľady a šupito kotúľať sa dolu. To kotúľanie radšej nie doslova. Zostup vyžadoval veľa koncentrácie. Vcelku exponované zliezanie. Maďari zhadzujúci šutre na kľude tiež nepridali a kým chalaniská vkuse čakali,  ja som sa vraj „loudala“ rýchlosťou akou to len bezpečne podľa mňa šlo. Začali protestovať aj kolená a mala som za ten deň aj dosť. Asi nie nadarmo sa vraví, že toto človeka musí baviť. A to nám ani nepršalo. Po návrate na chatu však prevládol spokojný pocit a radosť z nových zážitkov 🙂

IMG_20180816_171353

obr.3: zalievam zvädnuté laná 😀

 
Pavel mal v pláne preliezť so mnou ďaľší deň Weberovku, no poučená z prvého dňa som sa triezvo rozhodla, že s tým mojím zostupovaním a ešte k tomu nepríjemným terénom by sme to nemuseli stihnúť. Presvedčil však Koldu a  ja s Rybízom sme sa ráno vybrali relaxačne si zaloziť na Južnom pilieri Východnej Žeruchovej veže (III, jedno miesto za V). Pod nástupom sme stretli ešte Libora s Crazym, ktorí sa vybrali rovnakou cestou za nami. Pekne sme sa striedali vo vedení, slniečko svietilo, užívali sme si aj výhľadov, občas mrkli aj na Malý Kežmarák, či nezahliadneme Weberovkových bojovníkov. Vidieť neboli, iba keď sme ich začuli vo vysielačkách nastavených na rovnakú frekvenciu. Potrebovali mi oznámiť, že umiestnili moju skobu a že lepšie a strategickejšie miesto ani nemohla dostať. V tom čase sme obedovali na veľkej polici, kde som sa nezhodla s nejakým väčším hmyzím tvorom, čo mi uviazol v kapuci a utŕžila som celkom bolestivé uštipnutie do krku. Našťastie mi nič neopuchlo, utrela som si slzy ( skôr zo zľaknutia- ach jaaaj ako malé decko 😀 ) a šlo sa ďalej. Dlhšia pauza sa ukázala byť chybou, pretože nasledoval ťažší, exponovaný a zle odistiteľný úsek, ktorý sme sa neodvážili risknúť. Rybíz aspoň doliezol kde to šlo, no vrátil sa nazad na štand (luftík sa mu nepozdával). Zvolili sme alternatívnu cestu- traverz a vzlínanie trochu rozbitým kútom vedľa. Evidentne sme neboli prví, keďže sme našli niekoľko zatlčených skôb. Celý postup to však výrazne spomalilo a po ďaľšej dĺžke bolo už jasné, že nestíhame ani večeru.  No máme obetavých kamarátov, ktorí nám ju ubránili 🙂 Robili sme aspoň všetko pre to, aby sme zišli na chodník za svetla.  Zlanili sme zo sľučiek ku ktorým sme pridali aj svoju  vzdušnú stenu do zostupového žľabu. Nič psychicky príjemné. Zostupovali a zlaňovali sme na niekoľkokrát žľabom. Čas nás tlačil, slnko zapadalo a prejavila sa aj nejaká tá nervozita. Tu som postrehla, ako ľahko by človek mohol spraviť chybu keď sa nechá ovládať stresom. Atmosféra sa však ukľudnila a v poriadku sme zišli na chodník. Vysielačkami sme si objednali pifko a valili na chatu, nech nám pena nespadne. Parádne využitie techniky. V jedálni sme našli Koldu a Pavla ako nám statočne strážia studenú večeru, po ktorej sa len tak zaprášilo 😀

20180818_135938

obr.4: takto sa prejavuje strach o prvolezca

Posledný deň sme si povedali, že by sme radi už stihli konečne tú večeru a vyrazili si vyliezť iba “Knihu “ V (opäť V Žeruchová veža) Plánom bolo, že si precvičím zakladanie, takže až na 1 ľahšiu dĺžku, kde bolo logisticky výhodnejšie aby ťahal Rybíz, som ťahala ja. Takže zas sa to oddychové popoliezanie nekonalo. Zapotila som sa v trochu náročnejšom odleze z 1. štandu a v samotnom kúte zvanom “Kniha“ Hodnotený síce za III, ale isto by som tomu dala aspoň IV. Pre mňa, čo nemá s lezením kútov moc skúseností (takmer žiadne) aj V. Ani som si nemyslela, že to pôjdem prvá. Ale tak sa na to Peťo pozrel a zhodnotil, že sa mu tam nechce a keďže je dobráčisko, tak ma tam vyslal, že veď sa naučím 😀 Pritom ma istil štýlom pohodička, pohodaaaa, zaspávam. Aby ma roztrhlo. Nielenže sa jednalo o kút, čo ja “strááááášne“ rada, ale navyše ešte 50 metrový. Odisťovala som to teda asi každé 2 metre- ešteže tam si založím kde len chcem a dúfala, že aj tak nespadnem a úplne sa nezošmirgľujem. Po preleze do platničky, kde sa objavili už konečne aj nejaké rozumné chyty mi celkom odľahlo a definitívne po cvaknutí borháku, po ktorom už nasledoval dolez trávami k štandu. Ten bol však tak  “šikovne“, že človek musí z miesta, kde môže aj tancovať spraviť ešte krok či dva v stene, aby dočiahol. Rybíz to za mnou vybehol úplne iným štýlom, rozpor sa mu tam akosi nepáčil, tak vraj bral špáru. Hore sme oznámili vysielačkou náš dolez, na čo sa ozvala prekvapená odpoveď, že to nie je možné, aj večeru stíhame 😀 Úplný vrchol sme už teda nepokúšali a zlanili na 2x dolu medzi kamzíky pod nástupom 🙂

Nedeľa už bola naozaj len relaxačná, prechádzka okolo Zeleného a Čierneho plesa- kúpanie sa nedalo vynechať 😛 Ďalšie nasledovalo v Šútovskom lome, obed v Rieke a domov.

foto: https://horhod.rajce.idnes.cz/Tatry_Brncalka_leto_2018/

Maja