( 7-21.1.2018 )
Po roku sme sa opäť dočkali a hurááá na zimnú lezeckú dovolenku. Lepšie povedané jarnú dovolenku v zime :P. Tentokrát sme sa vydali užiť si najväčší z Kanárskych ostrovov- Tenerife. Z Krakowského letiska odlietame ako banda v zložení Libor, Vlastík, Marián a ja (Maja) s plánom dobre si zaliezť a pomedzi to aj trochu spoznať ostrov.
LIEPANIE
Najznámejšou lezeckou oblasťou ostrova je ARICO – kaňon s množstvom ciest rôznych obtiažností. V jeho vrchnej časti nachádzame pre nás leziteľné línie. Zavítali sme tam najmenej 3x a vyliezli pár pekných ciest- za mňa “Sus villa 6b“, “Sick English 6a“, “No cepillo más 6a+“…… Postretali sme lezcov domácich i zahraničných, samozrejme aj Čechov, ktorí sú snáď všade.
Neplánovane sme skončili i v oblasti GUARIA, keďže sme sa kvôli upchatej diaľnici nevedeli dostať na východné pobrežie. Až pod skalami sme si všimli ceduľku vyžadujúcu povolenie na lezenie. V sprievodcovi o tom žiadna zmienka. No keď sme tu už došli, tak sme to riskli. Lokalita pôsobila horským dojmom, pod stenami strmé zrázy a prirodzené línie- špáry, kúty… tu boli aj odistené. Vo väčšej miere ako v Aricu, kde boli ponechané na doistenie vlastnými prostriedkami. Liezli sme päťku s jedným tak trochu bouldrovým krokom “Capricornio V+“, platničku “Que bonitas son mis niñas V+“ kde som sa akosi vybála- prišli mi dlhšie tie odlezy. Na koniec si Vlastík s Mariánom natiahli dlhú cestu komínom z ktorého bola sranda sa dostať von a vyššie už kútom- “La Perla Negra 6a“.
Mrkli sme sa aj severne do oblasti TABARES. Opäť kaňon, na konci tvoriaci obrovský kotol s vysokými stenami. Množstvo ciest je tu leziteľných len na vlastnom a plne odistené sú poväčšinou tie ťažšie. Vlastík s Liborom si dali nejakú päťku a ja s Mariánom sme si šli symbolicky zaliezť malú stienku s krátkymi zato intenzívnymi cestami- také bouldre na lane 😛 Miestny pár nám ponúkol skúsiť si celkom výživnú sedmičku na ich natiahnutom lane. Z dôvodu nedostatku pre nás vhodných ciest sme sa tu dlho nezdržali a bežali sa kúpať na odľahlejšiu pláž s obrovskými vlnami na východnom pobreží a obzrieť si mestečko Orotava.
Ďaľšou prebádanou lokalitou bolo EL RÍO. Lezenie nad vypustenou priehradou. Našli sme si platňu s troma päťkami a vedľa nej pokúšali dve 6a-čka. Cesta “El último tren 6a+“ by sedela skôr vyššiemu lezcovi. Ja aj Vlastík sme sa v kľúčovom bode márne nadrapovali, improvizovali, no a Majovi to vyšlo len tak-tak a ani vyššie sa nejednalo o prechádzku. Teda neviem, či len 6a+ by sme tomu dali. Do oblasti sme sa vrátili ešte raz. Marián si spravil preliezku a zároveň rozhľadňu z betónovej sochy nad priehradou, poobhadzoval ju slučkami a naverboval Vlastíka na istenie. Ja s Liborom som hľadala, či sa nám tu ponúka ešte niečo leziteľné. Dala som sa preto do reči s dvoma miestňakmi, ktorých odporúčania začínali na 6b, ale poradili nám oblasť Tamadaya s ľahšími cestami.
TAMADAYU sme v našom sprievodcovi nemali, no pár stranovú okopírovanú brožúrku majú za dobrovoľný príspevok v lezeckom obchode Roxtar v Arico Nuevo. Kaňon s prevažne päťkovým- šestkovým lezením nájdete pri Arico Viejo. Úplný ideál pre nás. Nástupy sú sem-tam nepríjemne vyhladené od vody, ktorá steká počas dažďov, vyššie je to už lepšie. Musela som si trochu zvyknúť na ťapkacie chyty-nechyty- lezenie na trenie 😀 Najviac sa nám však páčili dlhšie cesty po hranách, rôznymi pilierikmi ….a jeden luxusný sokolík, do ktorého som naliezala s obavami , že treba mať silu vola, ale nakoniec stačila aj tá moja muššia. To som si už len užívala ako fajne to bralo. Posledný deň som si myslela, že sa zľahka rozleziem v 5-ke -omyl. Dole boulder problém, potom pár krokov veget, platnička po lištičkách načahovačkách a keď som sa domnievala, že už dolez tak nastala zrada. Rozpukaná skala zdola vyzerala na madlá, no o tých sa dalo iba snívať. Keď som konečne vyliezla problémový úsek, nepáčila sa mi pozícia na cvakanie, natečené bandasky na dôvere nepridávali, ale kedže zliezť sa už nedalo, padať sa nechcelo, predsa len som cvakla 😀 Šuter mi teda spadol zo srdca, že som nepadala ja z neho. Chalaniská sa ale nechceli dať zahanbiť ani po výstrahách a že predsa keď som to vydriapala ja, tak idú na prváka. Bolože to srandy 😀 Vlastík, pri tom ako sa trápil v začiatočnom bouldri, sa ma spýtal, že či nechcem ísť ďalej niečo loziť, vraj ho znervózňujem 😀 a na konci pomenoval cestu „Majina pomsta“ – to majú za to, že mi neverili. Marián sa stále nedal odradiť a tak klepal, trepal, nadával, zasekol sa na rovnakom mieste ako ja, no hodil tam techniku záchodového pavúka – nohy na rozpor do steny kdesi v tramptárii, kde by som ani náhodou nedočiahla. Vyliezol bez odsadnutia. Hrdosť nepustí.
KRÍŽOM-KRÁŽOM HORAMI I DOLAMI, KAŇONMI AJ SOPKAMI
Do ďaľšieho lezenia treba načerpať nové sily a chceli sme vidieť aj niečo z ostrova, tak sme podnikli pár výletov. Prvý do parku Anaga na severe. Prešli sme sa lesíkom z dedinky Chamorga a zišli z hrebeňa až dolu k pobrežiu do El Darguillo. Okukli obrovskú juku a zatiaľ čo sa Libor vrátil rovnakou cestou po auto, ostatní traja sme pokračovali po pobreží na parádnu pláž pri Benijo. Vlny sa postarali o skvelé divadlo, chalani do nich skákali s takou radosťou akú mávajú snáď len malé deti a ja som sa len tešila, že som nemusela nikoho zachraňovať. Výlet sme uzavreli v malej reštike, kde sme sa celkom vtipne snažili dohodnúť s majiteľom komunikujúcim výhradne španielsky. Liborovi ale koza chutila, Marián omeletu strávil bez ujmy a mňa s Vlastíkom morské potvory tiež nezožrali.
Nasledujúci “oddychový“ deň bol mimoriadne vydarený. Najskôr sme preskúmali lávový tunel v útese nad San Marcos, prezreli si mestečko Garachico, kde sme sa chceli okúpať v prírodných jazierkach, no kvôli rozbúrenému oceánu sa tam voda mlela ako v práčke a narazili sme na zákaz vstupu. Obišli sme aspoň uličky, suveníry a park. Nasledoval zlatý klinec tohto dňa a síce kaňon “Barranco de Masca“ klesajúci z dedinky Masca (600 mnm) až k pobrežiu. Jeho dnom pretekal potôčik, preskakovali sme po kameňoch a preliezali vymletými korytami v skalách. Cestu lemovali bizardne tvarované steny kaňona, vežičky ako z filmu Avatar, k tomu sukulenty, katusy, palmy. Ešte aj zopár zrejme divokých kôz sme stretli. Hore, v stene nad nami, sme spozorovali prechádzať ľudí. Chodník sa miestami strácal v tuneloch a isto by z tade bol tiež zaujímavý výhľad. Predpokladám, že by končil kdesi na konci hrebeňa na útese. Koho by to inšpirovalo, môže niekedy preskúmať. My sme asi zhruba po 3 hodinách došli na kamenistú pláž. Z nej sa dalo dostať len rovnakou cestou akou sme prišli a pri predstave, že by sme to mali šľapať naspäť, sme sa vďačne zviezli člnom do Los Gigantes (dobre to majú premyslené podnikavci akýsi ). Nakoniec sme tých pár eur za čln a taxík k autu neľutovali- jazda motorovým člnom bola parádnym zážitkom. Postavili sme to na zadné a trielili po vlnách narážajúcich do boku loďe, sem-tam ju poriadne nakláňajúc. Obzreli sme si vysokánske kolmé útesiská a za 15 minút zakotvili v prístave. Nakoniec sme ešte obdivovali šoférske schopnosti miestneho taxikára, ktorý vyberal ostré zákruty na úzkej ceste nad zrázmi štýlom pohoda-klídek-leháro.
Hlavným turistickým cieľom nášho pobytu bol ako inak výstup na sopku “Pico del Teide“ (3718mnm). Prvý deň sme šlapali na chatu Altavista (3260mnm), prechádzali púštnou krajinou, obišli obrovské sopečné balvany- “Los Huevos del Teide- Teidské vajíčka“. Oranžové odtiene vystriedali tmavé kamenisté svahy. Blížili sme sa k chate a Marián začal pociťovať prvé príznaky vyššej nadmorskej výšky, hlavne miernu závrať. Ten kúsok sme už ale dobojovali. Pred chatou nás už čakal premrznutý Vlastík, všetci sme si navarili polievku, omrkli tieň Teide počas západu slnka a skoro sa uložili do pelechov. Takmer celú noc som prebdela a zaspala až nadránom. To už ale začali zvoniť budíky a ako sprievod bludičiek sme sa okolo pol šietej vydali smerom k vrcholu obdivovať východ slnka. Na vrchu riadny fučák a teplota okolo nuly. Tak ma aj celkom potešili sírnaté výpary, ktoré síce poctivo smrdeli, ale ako ohrev zmrznutých rúk boli na nezaplatenie. Konečne sa obzor sfarbil do oranžova a cez obláčikovú perinu nad okolitou krajinou sa začali predierať prvé slnečné lúče. Opäť sme mohli sledovať trojuholníkový tieň Teide. Pár momentov sme sa ešte pokochali týmto divadlom a schádzali dolu k lanovke. Mariána sme po dlhšom čakaní na rozhodnutie, či lanovka kvôli silnejšiemu vetru pôjde, alebo nie predsa len úspešne nasadili a pobrali sme sa dolu opačným úbočím. Libor šiel pomalým tempom napred a ja s Vlastíkom sme si ešte spravili zachádzku na vrchol Pico Viejo- starého kráteru. Zas tam šialene dulo, no ako sme schádzali nižšie a nižšie, začali sme skladať vrstvy. Vo výške okolo 2000mnm to už bol úplný plech. Boli sme fascinovaní tvarmi skalných veží Los Roques de Garcia. Aj odistené cesty, snáď aj viacdĺžky sme našli (možno ešte trochu na doistenie) a celkom sme aj ľutovali, že sme sa tu nevydali loziť aj so zakladačkami. Atmosféra je tam parádna, určite to musí stáť za to. Vlastík v tieni skaly La Catedral vybalil ešte z vrcholu vychladené pivo, s ktorým spravil celý okruh- neskutočne dobre padlo. Všetci štyria sme sa stretli na parkovisku, unavení, vyfučaní, vyzimení, vzápätí aj vypečení na slnku, hlavne ja s vypálenou šatkou cez čelo a červeným nosom, no spokojní s podareným výletom. Variť večeru by bolo za trest a tak sme sa stavili najesť vo Vilaflor – králik v pikantnej omáčke- vypieklo nás statočne teda aj zvnútra.
Dva týždne na tomto krásnom ostrove určite stáli za to. Lezenie je možno o kúsok lepšie na Gran Canarii, každopádne Tenerife neľutujeme a bolo by tu čo spoznávať a liezť ešte hóóódne dlhú dobu. Brali by sme ešte týždeň naviac a potom asi ďalší a ďalší… Odchádzali sme s novými zážitkami, trochu, alebo aj trochu viac unavení, keďže sme každý deň využili naplno a zišiel by sa už aj naozajstný váľaco- plážový “rest day“ No ako povedal Libor horolezci chodia na dovolenku nie na zotavenie, ale na zohavenie 😀 Ale tak psychicky sme sa zrelaxovali a fyzicky oddychovať sa dá vždy aj doma na gauči 😛
Maja
Dalšie fotografie sú na https://horhod.rajce.idnes.cz/Tenerife_1_2018/