21-24.3.2019
Tohtoročnú zimu sa podarilo najmä viacero skialpových výletov, trénovala som poctivo šúpanie dole svahom na prkienku a k spokojnosti chýbalo akosi ešte to lezenie. Začala som teda organizovať- zháňať spolulezcov, čo nebolo úplne jednoduché, ale predsa sme sa štyria poskladali. Presvedčila som Peťa, že na prkne sa popreháňal už dosť, pridal sa Vlastík a z břeclavského oddielu som splašila Láďu. Rezervácia chaty na poslednú chvíľu dala zabrať, no po zápornej odpovedi z Popradského plesa, Brnčály a Zbojandy, nakoniec potešil mail z Téryny. Akurát štyri voľné miesta.
Vyrazili sme v štvrtok skoro ráno a podarilo sa nám zaparkovať dokonca zadarmo v Tatranskej Lomnici pri zjazdovke. Električkou sme sa presunuli do Starého Smokovca a začali dupkať s 20 kilovými batohmi na chatu. Peťo s Vlastíkom nahodili od začiatku pretekárske tempo, na ktoré sme s Láďou veľmi nedoťahovali. Na Hrebienku sme sa ešte k tomu obišli, keďže sme obzerali ľadové sochy. Naši dvaja draci sa tak zľakli, že sme ich nedajbože predbehli, že kopli do vrtule ešte viac. Všetko sa vyjasnilo až za Rainerkou, kde nás konečne počkali 😀 Trošku som pozdržovala so začínajúcimi otlakmi a spoločne sme stúpali ďalej. Dupači nám zase zdúchli v oblasti Veľkého hangu, ale všetci sme to stihli na chatu pekne s prehľadom do zotmenia. Len mi prišiel vtipný chudák Láďa, ktorý na Téryne ešte nebol, keď zistil, že po krátkom výkluse za Veľkým hangom fučanie do kopca ešte nekončí. Ubytovanie sme vychytali v trojposchodových postieľkach, dokonca luxusne aj s perinami. Natlačili sme cesnačku s guľášom, posedeli pri pivku v netypicky prázdnej jedálni a pobrali sa dosnívať do piatkového rána.
Ako budíček spoľahlivo dva dni za sebou fungovala Láďova fľaška s vodou, ktorá sa vždy okolo piatej ráno s treskotom odporúčala z poschodovej postele na zem. Snáď len Peťo sa nenechal vytrhnúť z ríše snov a spokojne pochrapkával ďalej. O siedmej sme už ale boli zobudení všetci a raňajkovali. Rozhodli sme sa poliezť niečo na rozlezenie blízko chaty a voľba padľa na východnú hranu Žltej steny za III. Akosi sa nám to ale po príchode pod nástup nevidelo a chalani sa rozhodli pre štýl kadiaľ sa im zrovna bude páčiť. Z hrany bolo nakoniec lezenie stenou. Peťo naliezol po šikmej línii a Vlastík kolmo kúsok vedľa. 
Cesta najmenšieho odporu sa nakoniec ukázala nie až taká jednoduchá, Peťo sa zasekol a ani vrchom ani bokom. Po tom, ako mi prsty na rukách i nohách prešli všetkými fázami mrznutia, rozhodol sa zlaniť zo sľučky. Pri stepovaní na mieste od zimy sa mi podarilo akosi moc predupnúť plošinku na ktorej som stála a v sekunde som sa zošuchla o dva metre nižšie. Zastavila som sa trochu bolestivo predkolením o šuter. Pekne nám to teda začína. Skúsili sme šťastie teda vedľa, kde to pustilo Vlastíka nasledovaného Láďou. To už vychádzalo lepšie, len ma jemne znervózňovalo prvé istenie v značnej výške. Povel “istím“ znel ako vyslobodenie od postupnej premeny v ľadovú sochu. Avšak len na chvíľu, kým som zistila, že moje zimné lezecké schopnosti sa ešte nemali kde vybrúsiť a vôbec neverím tým pazúrom upnutých na botách a zbraniam v rukách. S vyberanými slovami, ktoré sa snáď nerozliehali po celej doline, som pomaly dovzlínala na prvý štand. Ten bol dnes zároveň aj štandom posledným, keďže reálne sme to časovo na vrchol nevideli. Terén sa navyše ukázal ako čoraz väčší drolivý bordel pozostávajúci zo všeličoho, čo by sa rado zosúvalo dolu do doliny a po čom stekali pramienky vody premáčajúce nám gate, rukavice, no proste všetko.
Peťo zavelil na ústup. Zlanili sme z hrotu, z ktorého sme našťastie stiahli aj lano. Balíme špagáty a vidíme, že síce po troch dĺžkach, ale predsa sa Vlasta s Láďou rozhodujú rovnako. Po tom, ako som už raz uskakovala šutru veľkosti hlavy, navrhla som schovať sa bokom pod stenu mimo palebnej línie. Čo čert ale nechcel, zrovna keď sme tam došli a vypili teplý čajík z termosky počuť hromový rachot rovno nad našimi hlavami. Na moment som sa stihla pozrieť hore a zočila riadnu spŕšku kameňov. Razom sme si obaja k sebe čupli a hlavy sklonili dole. Peťo ma dokonca ešte zakryl rukami (za čo má plusový bod 😀 ). Tá chvíľa trvala akosi spomalene, no konečne nastalo znovu ticho. Meteroický roj sa poodrážal od steny a oblúkom ponad nás popadal mäkko do snehu. Fúúú málom sme si aj cvrkli. Peťo ešte trochu vyplašený kričí dohora “Co tam k… děláte?“ Odpoveď prišla s miernym opozdením od snáď ešte viac vystrašených parťákov, že tú nálož strhli, keď sťahovali lano a preletelo to aj cez nich. Obtúlali sa snáď ešte vrúcnejšie ako my dvaja , ale našťastie sú v poriadku. Seriózne sa asi máme dnes pratať na chatu. No aby bolo divadlo kompletné, bolo počuť ešte ďalšie hrmácanie. To sa oproti cez dolinu vysypala malá lavínka. Takže síce sme takmer nič nevyliezli, ale zážitkov máme z toho dňa celkom aj dosť. Živí a zdraví sme na už podstatne plnšej chate natlačili rezníky a šli to všetko zaspať.
( Až teraz doma čítam na internete k tejto ceste toto a smejem sa: “ Východní stěnu (hranu) Žluté věže můžeme bez rozpaků zařadit do seriálu hnusných horolezeckých cest, do kterých vám nedoporučujeme vůbec nastoupit.“ )
V sobotu ráno nás čakalo absolútne azúrko a bezvetrie. Vstali sme tak, aby sme na raňajky odchádzali už pobalení a rozhodovali sa, či pôjdeme Jordánkou na Lomničák, alebo juhovýchodným hrebeňom Malého ľadového štítu na jeho vrchol. Voľba padla na druhú možnosť. Vydali sme sa na Pfinnovu kopu a sledovali dlhý hrebeň. Mačky sme museli vyzuť, keďže to spočiatku na šutroch vyzeralo skôr na letnú turistiku. Pozvoľna sme kráčali po hrebienku na jednej strane zvažujúcom sa kolmo do doliny ohromnou platňou. Zlanili pár metrov do Malej ľadovej štrbiny a opäť sme s mačkami na nohách vydupávali schody prudkým snehovým svahom.
Obišli sme vežičku a začal zlatý klinec dnešného programu. Hrebienok klesal kolmo dolu a ďalej nebol celkom prehľadný. Vlastíkovi sa to nezdalo, navrhoval návrat, ostatní sme chceli pokračovať. Láďa skúmal prípadné zlanenie, zatiaľ čo Peťo navešal na seba železiareň, zostavil štand a vydal sa obliezať vežičku sprava, ako sa doporučovalo v sprievodcovi. Keď bol úspešne na druhej strane, zhodnotil, že Vlasta s Láďou môžu pokračovať kľudne vrchom a zlaniť. V tom sa za nami objavil sólo-skialpinista v šiltovke a s lyžami na batohu, suverénne si to valiaci hrebeňom. Čakali sme, že to bude pre týpka konečná, no takmer sa ani nezastavil. Prezisťovali sme, či to pozná a kadiaľ sa to lezie, na čo z neho vypadlo, že vraj kade to pustí 😀 Zmizol v miestach, kde chalani akurát chystali špagáty na zlaňovanie. O chvíľu už prehodil slovko s Peťom a už sme ho sledovali driapať sa strmými snehovo-skalnatými svahmi do vrchu. Rázne, rýchlo, rukami si skoro nepomáhal. Ostala po ňom len ohnivá čiara, čo nakoplo aj Vlastíka, že predsa to snáď dáme. Najväčšia zábava nás len čakala. Musela som povyberať istenia po Peťovi a že som si túto variantu riadne užila. 
Liezla som tienistou stranou skaly, sneh sa skladal zo sypkých kryštálikov, nohy sa v ňom prebárali, miestami sa nedalo postaviť na nič pevné. Keď sa k tomu pridal aj deficit miest, kde by sa dal zachytiť cepín, zaseknúť už vôbec nie, navyše nebolo to kde moc odistiť, lano vedené do traverzu, boli to pre mňa riadne nervy. Nechápem, ako to mohol Peťo natiahnuť a ešte aj s batohom. Ten mi nenechal, pretože by ma vraj musel dotiahnuť na smyka 😀 Chalaniská už boli pokope a ohromne sa zabávali na tých scénach, čo som stvárala. Tuším som zadrala, že čo tu robííííím, ja chcem domoooov 😀 V tom počujem Peťa ako vraví Láďovi, že síce budem strašne pyskovať , ale že to nakoniec preleziem 😀 Ach jáááj, jasné že som preliezla, lebože iná možnosť nebola. Ešte jeden nepríjemný úsek sme sa istili, preliezli popri parádnej doskovitej vežičke, ktorá držala asi len silou vôle a už dupali zas rýchlo bez istenia hore. Vystriedalo sa pár strmých snehových políčok, exponovaných skalných hrebienkov, ale našťastie už jednoduchších. Rozčuľovali ma akurát laná, čo som mala zmotané do panenky na chrbte a pri čupnutí, či vyššom kroku som ich pravidelne zachytávala do zadných hrotov mačiek. Každý krok som si na to musela dávať bacha, cepíny som menila občas odložila a liezla rukami, no vtedy sa ohromne plietli pomedzi nohy, hompáľajúc sa na prsáku a bolo treba dávať pozor aj na tie. Fakt som netúžila sa zabiť z dôvodu, že sa do niečoho zamotám. Konečne sme sa ocitli na vrchole Malého ľadového štítu. Akurát mi museli povedať , že je to vrchol 😀 veľmi nevyzeral. Hrebeň stúpal ešte ďalej smerom na Ľadový štít. Škoda, že sme tam už nešli, ešte by sme stihli. 
Okolo tretej, alebo niečo po sme začali zostupovať do sedla Sedielka. Krízičku som mala iba v krátkom ľadovom úseku, kde som musela plne veriť hrotom zbraní a mačiek. Po krátkej pauzičke v Sedielku sme skialpinistami rozjazdeným svahom zdupkali do doliny. Počas zostupu preletela ponad nás helikopotvora, ktorá podľa informácií na hzs.sk zachraňovala zranenú skialpinistku v Zadnej Javorovej doline. Precvičili sme si teda signalizáciu “N“ Na chatu sme došli pekne za svetla, spokojní s parádne prežitým dňom a akurát na večeru.
V nedeľu nám bolo aj celkom ľúto, že už odchádzame. Hlásili fučať a zatiahnuté, čo sa ale vôbec nevyplnilo a začínal ďaľší krásny modrý deň. Potili sme sa aj cestou dole kopcom. Na Zamke sme dali občerstvovačku, ďaľšiu na Skalnatom a po zjazdovke došli až priamo k autu v Tatranskej Lomnici. Pocit vyzuť ťažké bagandže stál za všetko a keď sme k tomu pridali ešte obed na Dechtároch nemohlo byť lepšie. Unavení, s červenými tvárami od slnka a určite neuveriteľne aromatizovaní po štyroch dňoch bez sprchy (na tú sa tešili dokonca aj chalaniská), no s krásnymi zážitkami, sme dorazili domov.
MAJA
P.S: foto nájdete v albume na rajčeti. Posledné 2 foto sú stiahnuté z netu a znázorňujú JV hrebeň, ktorý sme liezli.
https://horhod.rajce.idnes.cz/Teryna_mixy