Maja a Kolda 30.6-2.7.2020
Tohtoročná jar zahraničným výletom vôbec nepriala, no akonáhle bolo možné navštíviť našich rakúskych susedov, chopili sme sa príležitosti. Chýbali mi totiž hlavne viacdĺžky v horách. Vnímam to ako takú lezeckú všehochuť. Človek si užíva dobrodružstvo a divokosť hôr bez más ľudí, raz si vychutnáva priam gýčové azúrko, inokedy musí bojovať s nepredvídateľnými živlami. Užije si ľahké popoliezanie, ale aj ťažšie športovejšie úseky. Miestami lezie záhradky, no vzápätí má luft pod zadkom niekoľko stoviek metrov. Cvaká borháky, no sem-tam si aj niečo pozakladá. Niektoré pasáže spravidla tie náročnejšie sú odistené napohodu, takmer po dvoch metroch, v ľahšom si treba zvyknúť aj na desať metrové odlezy.
Minulý rok sme boli nadšení lezeckými možnosťami na Hochschwabe, takže sme do tejto oblasti radi zavítali znovu. Tentokrát do vedľajšej doliny. S parťákmi to býva už tradične bieda, ale vytvorili sme s Koldom aspoň lezeckú dvojku a vybrali sme sa v utorok ráno smer Rakúsko. Pomerne neskoro až okolo ôsmej, pretože do rána som bola v službe. Prejavilo sa to na ďaľšom vývoji udalostí. Pod stenu sme dodupali až o pol jednej poobede a akurát sme sa vystriedali s rakúskou dvojkou, ktorá zo steny zlaňovala vo vzornom čase. Navyše sme si vybrali pomerne dlhú 11-dĺžkovú cestu Hauseggerpfeiler VI+ na Hollmauer. Na rozlez celkom slušné. Jediný deň z našich troch nehlásili ani kvapku dažďa, stmieva sa neskoro, takže šanca na prelez tu bola. Podľa názvu ide o pilier, ale reálne to tak vyhranené nie je. Začínali sme vhĺbením, počas cesty sa striedali platničky, jeden choďák, krátky komín, no taký mix. Na začiatku som si trochu zvykala na dlhšie odlezy, aspoň v porovnaní s inými športovými viacdĺžkami, no časom sa aj tá hlava spravila. Kľúčové miesto za VI+ je vlastne séria asi troch pomerne silových krokov, bez poriadnych stupov. Našťastie husto odistených. Bohužiaľ kým som to stihla vyšpekulovať, tak som v tom musela sadnúť. Nakoniec som sa aspoň vyhla hákovaniu. Vyššie sme sa už tešili zo značnej expozície, škoda len, že nás popoháňal pokročilý čas. Cestu sme teda radšej o pol dĺžky skrátili a využili nástup na zlaňák. Dobre sme spravili, pretože hľadanie zlaňákov dalo zabrať, až kým sme sa nenapojili na našu cestu, ktorú sme už poznali. Je to možné aj klasicky schádzať , ale v sprievodcovi upozorňovali na poriadne nepríjemný suťový exponovaný zostup. Taký býva už keď neupozorňujú. Zvolili sme preto druhú alternatívu a to prezlaňovať vedľajšiu cestu. Akosi nám poloha zlaňákov z topa nesedela s reálom, no našťastie sme vždy čosi našli. Škoda, že len nýty, takže v záujme väčšej bezpečnosti sme obetovali nejaké tie prusíky. Na našu známu cestu sme sa napojili už za svetla čeloviek a onedlho konečne šťastne pristáli na zemi. Trochu sme ale naštvali chatárku, ktorá nám cez telefón pekne vynadala slovami “very bad planning“ a že celý deň k nim lietali vrtulníky s betónom / tie čo nám hučali furt za chrbtami / , lebo stavajú novú chatu a už by chceli ísť spať. Uznala som, že má pravdu a hoci sme prišli na chatu o polnoci, naše ospravedlnenie prijali a zvyšok pobytu sa dokonca na nás usmievali. Vraj ale nie sme prví, ktorí tam hľadali zlaňáky potme.
Ďalší deň sme sa snažili už nedostať do prúseru a triezvo zvážili, že ak sme sa nestihli o polnoci zbaliť na ráno a nebudeme môcť vyraziť už o piatej a navyše poobede okolo tretej majú prísť búrky, tak južná stena Hochswabu musí tentokrát počkať. V kľude sme sa teda naraňajkovali na chate a zvolili popoliezanie rovno pred chatou- Edelspitze: cesta Waiblkante IV-, 5 dĺžok. Aby to nebolo moc ľahké Kolda ma nahnal do prvej dĺžky priamou variantou za V. Že vraj tá za II-III je pre tých, čo lezú štvorky 😀 Ďalej to už bola celý čas prechádzka, vyslovene len slnenie a kochanie sa. Hore sme si ešte vyliezli na susednú vežičku a zlanili do sedla. Zjedli sme Koldove tyčinky, každú napol, lebo ja šikovná som si svoje zabudla na chate a dumali čo s načatým dňom. Vzhľadom k predpovedanému dažďu sme nechceli riskovať ďalšiu cestu a tak sme sa pešo vybrali na susedný Karlmauer. Výhľady do dvoch dolín parádne, no ani po návrate dole furt nepršalo, tak som navrhla, že si vyšmatleme prvé dĺžky cesty o ktorej som si myslela že je štvorka- to podľa biednej fotky s cestami. Celkom sme si športovo zaliezli tipujem okolo VI-tky. V druhej dĺžke nás to už nepustilo, istenie chýbalo a skala bola lámavá. Dobre tak, lebo po zabalení začalo celkom výdatne a dlho pršať, trochu aj s krúpami. Fúúú nechcela by som plávať kdesi v stene Hochschwabu v tom počasí.
Posledný deň to taktiež na dlhé lezenie s počasím plus s návratom domov nevypadalo. V okolí chaty sme už nemali topo žiadnej schopnej cesty, takže sme si aspoň privstali a vyšli pešo na Hochschwab ku krížu. Pekný pestrý okruh. Hoci na vrchole sa prevaľovala hmla, na sekundu sa odkryli aj výhľady a po zostúpení do nižších polôh už vypekalo slnko. Až tak, že ma pol dňa bolela hlava a úplne ma to zničilo. To je tak keď idem bez pokrývky hlavy, lebo bežne mám prilbu. Asi som chytila mierny úpal. Po prestávke na chate a vyzdvihnutí veľkých báglov sme sa už šontali dole / doslova kvôli mojim kolenám/. Načasované zas perfektne presne, za nami sa počas cesty domov valila riadna búrka.
Takže výlet na takú hurá rýchlu akciu v pohode, trochu ma len mrzí , že sme neliezli v južnej stene Hochschwabu, ale čo nebolo, môže byť nabudúce. Aspoň sme sa trochu rozliezli v horách a cítim sa lepšie, čo sa týka ďaľších plánovaných lezeckých počinov tejto sezóny.
Maja
P.S. prikladám pár fotiek na rajče, ale vyhlasujem to za môj najnefotogenickejší výlet, takže vrcholovky sa zverejniť proste nedajú 😀 https://horhod.rajce.idnes.cz/Hochschwab-_Voisthaler_hutte/